Socializovať som sa dneska bou. Sťaby sa priam až slová kultúrne vyžiť núkali.
Keďže sa moja ctená osoba konečne nachádza na rodnej hrudi, vytyčujem si za cieľ socializáciu. Naskytá sa možnosť ísť sa audiovizuálne vyžiť do kina a preto neváham a z ázijsky vyzerajúcimi Poliakmi preplnenej Jasnej bežím priamou čiarou na autobus.  Ale keďže zmobilizovať socializačné jednotky by bol akt časovo náročný, tak idem len ja a moje svedomie. A čo, viac miesta pre mňa.
Sprvu uvažujem, či presedenie večera v kinosále v uniforme a s pomrveným kolenom (poznámka mňa: v Jasnej sa naozaj „super jazdí a traverzy sú fakt že najsamfasa“) je tá najzdravšia idea takto na sklonku dňa. Potom si ale spomeniem, že bakalárka klope na okno, takže je veľmi rýchlo rozhodnuté.
Prechádzam lúkou smerom k mostu, kde sa akýsi ujo hrá so svojím zhavranelým vrabcom ejkejej dravcom, ktorý mu lieta z ruky hore dolu. Prichádzam pred budovu kina a zisťujem, že som si strategicky nemohla vybrať lepší deň. Prvý deň povianočníkový sa týmto stáva mojím najobľúbenejším dňom v roku, kedy je všetko mŕtve, obchody zatvorené, nemusíš na každom roku preskakovať vianočné kriaky aby si mohol nájsť vchod do budovy a hlavne, nikde sa nepletú turistickí ľudia pod nohy. Kiežby bol tento sviatok minimálne tak každý druhý týždeň!
Prichádzam na miesto činu a keďže rozprávky som už všetky zmeškala, vyberám najinteligentnejšie znejúci počin a to Králi hôr (žeby sa jednalo o dokument o inštruktoroch?). A keďže moja outdoorová kancelária je miesto malebné a prudko fotogenické, dostávam sa za odmenu za zverejnenú fotku týždňa k slaninovému popcornu a tekutine. Tie mi len letmo pripomínajú chuť rezňov so šalátom, ktoré ma čakajú doma.
Beriem pakšamety a idem sa usadiť do prázdnej sály. Prichádza rozhodnutie, že ak budem raz veľká a budem mať dom, budem v ňom mať domáce kino. Do miestnosti prichádza ďalších pár jedincov a začíname.
Najprv idú ukážky na nové rozprávky, ktorých názvy si vpisujem do mysle pretože to sú veci, ktoré sa naozaj oplatí pozerať. Potom ide epická reklama na dačo, kde si týpci razia cestu žľabmi a prachom, veselo si krochnia na horách a je im dobre ako mne. Teda až na ten prach a žľaby. Film začína.
Ujo Renó Žán si stupká po zasneženej pláni v srdci malebných hôr, počas čoho mu na hlave takmer pristáva okoloidúci orol a ja viem, že som si dobre vybrala. Krajinku majú všade krásnu navôkol, len ma miestami štve, že všade sú tam tony snehu, ktoré nikto nejazdí. Také malé líštičatá sú tam chutné na chvíľku, hentam dajakie svište trávu žerú a každému je hej. Malé orlíky sa kľubú z vajcov, všetci sa ľúbia jak kone, potôčik zurčí, Slnko svieti. No a potom jeden orlo je zákerák a defenestruje brata z hniezda. Ten si nevoľky letí priestorom hore pupkom, večer ho chce celý les zožrať ale on je silná osobnosť a nenechá sa. Tu kopne líšku do ksichtu, tam strasie mravca z oka. Hotový kung-fu orol.
No a kamaráta si nájde človečieho. A tak sa radi majú, chodia po lesoch, vozia sa vo fúriku, čilujú ako sa na orla patrí. Ujo Renó je „dobrý policajt“ a napomáha orlíkovmu zdraviu občasnou distribúciou kvalitného mäsa. Dobre sa má orlík no.
Preventívne ma občasne síce tvorcovia filmu vytočia zábermi obrovských padajúcich vločiek ale inak fpoho, len uvažujem, kde si takého orla aj ja zadovážim.
Tak už je orlík sám, blúdi svetom, kde tu dáka líška odtrhne tristo kilovú lavínu, ktorá orlíkovi temer na hlavu spadne ale inak hladný je chudák, lebo (oh!) toľko snehu tam má, že nevidí ani poriadne a z pierok má cencúle.
Tak ide domov, ale čo čert nechce tak tam je ten jeho bratm a nastáva konflikt záujmov. A treba vyriešiť problematiku toho, kto je boss. Tak ale boli Vianoce asi alebo čo tak sa pomerili a najväčšejší feláci sa z nich stali, v horách kamzíkov z útesov spolu kradli a všetci boli šťastní až kým nepomreli. Ale kto pomrel tu nepoviem. To by už čo bolo.
A tak som sa dosocializovala, pomedzi delobuchy a ohňostroje prinavrátila domov a po ceste rozmýšľala, či to ten ujo, ktorého som pred filmom na lúke videla nebol náhodou ujo Žán so svojím orlom. Možno si v Paludzi letné sídlo kúpil. Teda jedine, žeby nie.
Choď sa aj ty posocializovať dakedy. Či?
Idem špárať popcorn zo zubov. Čau.