DENNÍK CESTOVATEĽA, časť druhá: Po tisíc hodinovej čakačke na letisku sa konečne naše kostry presúvajú k lietadlu, z ktorého vychádzajú indivíduá mužského pohlavia v sukniach. Nastupujem do lietadla a keďže Ryanair sa rozhodol, že bude priradzovať sedadlá, tak ja sa len v podvedomí rozčuľujem, že nebudem sedieť tam vzadu pri okne ako vždy…keď ale nachádzam sedadlo určené mojej osobe príde mi dosť zaujímavé, že aj keď náhodou, tak sedím tam vzadu ako vždy len v strede. Samolot sa celý naplní a zostáva len jedno jediné voľné miesto. A kde? No of kors že vedľa mňa pri okne. Potmehútsky plynulo presúvam svoju zadnicu k fasa výhľadu a vyrážame. Spolusediaci Poliak započína konverzáciu, ktorá sa s prestávkami na vypitie nejakej poľskej alko žbrndy a následne Jacka, plynulo prenesie až do Edinburghu. Inak ak sa niekto náhodou sťažoval na blbý listening na testoch z AJ, tak by si mal vypočuť monológ letúšikov. Všetko, čo nasleduje po „your captain/cabin crew speaking“ mi na večné veky ostáva záhadou. Pristávame, prichádzame k dokladovým kontrolórkam, dávam občiansky a investigatívna teta spustí: odkiaľ som… Slovakia hovorím…nemáme žiadne lety zo Slovakie, hovorí teta…vravím že ja viem, ja idem z Krakowa….že prečo….že lepšie mi tak bolo…a ako som letela zo Slovakie…vravím, že nie nie neletela, vlakovala (pokiaľ by som sa jej pokúsila vysvetliť koľko dopravných prostriedkov som musela použiť na prepravu z bodu A do bodu B, tak by ma poslala naspäť do Poľska). Aby som si cestu trochu ozvláštnila, tak ma čaká noc na letisku. Pred tým ale vychádzam von absorbovať britský kyslík, kde na moje potešenie zisťujem, že aj tu sa prerába letisko. Jej. Prečo nie? Aj sa si raz kúpim letisko a prerobím si ho. Vchádzam radšej dnu, aby som hodila okom po nejakom mieste na zloženie hlavy. Pozerám v pravo, pozerám v ľavo a ide ma poraziť, keď vidím, že všetky sedačky sú predelené nejakým železným operadlom a mne len steká imaginárna slza po líci. Čo si ja počnem? Hľadám ďalej, nájdem, vyťahujem vankúšník, zaľahávam, na pikaču sa ale leží, vždy keď oko rozčapím, je len o hodinu viac a ja mám čas do rána. O 5:30 ma zo spánku vytrháva veta: „Security Miss, wake up.“ Asi bol ujo nadránom osamelý a chcel si pokecať o tom kedy som prišla, či letím znova a prečo tu spím a debatu zavŕšil slovami: „Ok then, I´m crossing you off the list.“ Po pár hodinách nasadám na finálny autobus a ako inak, za mnou sedia Slováci. Po ceste vidím asi tak miliardu oviec, kde na každú pripadá asi desať malých chlpatých rozkošných ovčekov a uvažujem o vyskočení z okna autobusu, že si aspoň jedno vezmem do vrecka. Ale hlavne vidím kopčiská, tráviská, lesiská a snežiská, ktorých je pomaly viac ako v Jasnej 🙂
Juch