DENNÍK CESTOVATEĽA, časť tretia: Takže narozdiel od minuloročných pondelkov, teraz prichádzajú Thursdays off a tak sa teda vyberám smer hora a snehy…
U autobusára pýtam lístok na zastávku, ktorú dúfam že existuje, sadám dnu a veziem sa do lesa…zástavka existuje, ja vystupujem a idem za šumom vody v diaľave, keď sa naskytá epický pohľad na mega jazero…v typicky plážovej obuvi sa prechádzam po piesočnej pláži a kukám na malebné kopčoky nad vodou… úplne ako doma, až na ten piesok… mám novú Maru a nový Chopok ale asi v takej vzdialenosti ako je Jasná čiže very fasa 🙂

Kus od pláže majú soby, to si nemôžem nechať ujsť a teda keďže mi vo Fínsku všetky zdrhli a videla som akurát tak kus sobieho zadku, idem obhliadnuť tieto. Od sobov sa presúvam na horu, všetci sa vezú veľkou lanovkou a Nerádová sa po snehu driape peši hore… ešte raz mi niekto povedzte v čom sa toto líši od Jasnej? 😀

Idem vyššie? Nemala by som, však ako pravý turista mám na sebe rifle no ale čo, srau to pes… začína snežiť, následne agresívne krúpovať a ja získavam prírodnú masáž tváre ale pokračujem ďalej. Stretávam skialpinistov, ako si to tiež rúbu hore, tak predsa nebudem horšia, rifle nerifle idem aj ja… hore fúka len tak mierne, cca ako 4x na Chopku v najveternejší deň roka…

Pozerám na čas, zisťujem, kedy ide bus a uvedomujem si, že mi ten time manažment opäť akosi nevychádza, keď mám na cestu dole, ktorú som hore vydriapala za hodinu, asi tak 15min…rútim sa teda po snehu dole ako splašená veverica, keď tu sa mi rozviaže šnúrka…kalkulujem, či sa mi to vtesná do harmonogramu horského behu dole kopcom, zaväzujem a usudzujem, že ma asi porazí, keď mi kvôli tým 5 sekundám ujde autobus….pokračujem v rútivom tempe a keď prichádzam na zastávku tak čo? Áno, autobus si práve pekne odchádza.

Čo teraz? Upravujem frizúru, aby som nevyzerala ako keby po mne prešlo stádo diviakov a stopujem. Asi mám pekný palec na ruke, pretože zastavuje hneď prvé auto a ja sa tety pýtam či ma zoberie to Aviemore…asi sa nepočujeme a ona zdesene povie: „To Edinburgh?!“ Objasním jej, že až tam mi netreba, že stačí tuto pobliže. Sedím v aute a teta vraví, že ako je z Edinburghu, že by ma aj tam vzala, ale zdalo sa jej podozrivé že by som stopovala práve odtiaľto 😀
Vysadám, ďakujem a následne idem 40min pešo domov popri ceste a v hlave si len opakujem čo nám na základke hovorili o tom, po ktorej strane mám chodiť ako chodec, keď nie je chodník a snažím sa to nejako rozumne aplikovať na toto ich opačné jazdenie.
Toť návod na to, ako sa presunúť z piesku na sneh v priebehu jednej hodiny 🙂